5 rokov kómy, reunion, nový album a kozmetická (?) zmena v názve. Gréci sú späť na scéne koncertne, no hlavne s neočakávaným materiálom. „Sumerian Daemons“ vykreslil kapelu ako sympatickú a svojskú entitu, myslím, že dosť nedocenenú na pomery svojej dlhej existencie. Aj preto sa vody po avizovanom rozpade v mojom ponímaní rýchlo upokojili, ale pripravili tak pôdu pre o to silnejší možný návrat.

Je jednoduché skonštatovať, že ten návrat sa vydaril, dokonca prináša aj niečo viac. Moderná doba si v žánri black/death, kde sa Gréci pohybujú, žiada buď rázny pokrok alebo na strane druhej poriadnu retrogresiu. SEPTICFLESH sa s novinkou vydávajú smerom vpred a to po všetkých stránkach. Od nabúchaného zvuku cez progresívne vsuvky až po umné zakomponovanie tentokrát živých akustických nástrojov a charakteristických zborov. Táto smrtiaca kombinácia je zapracovaná do antického mylogicko-atmosférického konceptu, ktorý je kapele vlastný a robí ju osobitou.

Pri celkovom pohľade je možné konštatovať, že na „Communion“ štvorka Grékov s démonickým frontmanom riadne pritlačila na pílu, čomu na sile pridáva i našliapaný zvuk. Gitary sú často postavené do úlohy nositeľa rytmiky v ostro rozsekaných klepačkách a celá melodická sekcia zostáva na pleciach živého symfonického telesa, prípadne zborov (tých je tu menej ako v minulosti). Dokonalým predstaviteľom a istým symbolom tohto pomerne originálneho a sviežo pôsobiaceho konceptu bude napríklad úvodná „Lovecraft’s Death”. Pritvrdenia sa dočkal i vrstvený vokál a osobitne musím pochváliť i basgitarové linky vynímajúce sa v najvypätejších momentoch. Popri zúrivých atakoch typu „Babel’s Gate” alebo titulky „Communion“ spolu s tech-deathovou prezentáciou, vytiahnutou vo „We The Gods“, sa nezabudlo ani na epickejšie, melodické záseky. Prvým z nich je „Anubis“, kde zrejme prekvapí tentokrát melodický frontmanov vokál, ktorý síce nepovažujem za adekvátnu náhradu skvelého sopránu Natalie Rassoulis, ale postačuje. Melodickejšími a ľahšími skladbami sú ešte „Sunlight Moonlight“ a záverečná „Narcisuss“, ktorá má v tomto smere na albume primát. Napriek tomu nevyznievajú ani tieto kúsky lacno a pod ich povrchom sa toho dá nájsť viac. Ostatne, to sa dá konštatovať aj o zvyšku. Atmosféra je rovnomerne rozložená medzi všetky kompozície a dominujúci antický koncept (tento krát oprostený od industriálnych ruchov), ktorý je zrejmý už z názvov skladieb, je prenesený aj do najagresívnejších kúskov. To hodnotím ako výrazné pozitívum, ktoré má značný dopad na kompaktnosť a je znakom toho, že autori sú schopní prenášať svoje posolstvá a pocity skrz extrém, ktorý tak nevyznieva samoúčelne.

Zásadné negatíva nie sú veľmi badateľné, zmeny v zostave kapele jednoznačne prospeli. Stopáž je síce kratšia, avšak na jej ploche sa toho udeje dosť na to, aby mohol zostať poslucháč spokojný. Je to proste návrat ako má byť – plný energie, hudobne vybrúsený, pokrokový a konceptuálne premyslený. Nie som si istý, či spraví dieru do sveta, ale to nehodnotím ako zápor. Priaznivci SEPTIC FLESH budú určite spokojní.